Keď do jadra vecí preniknú sci-fisti zo združenia okolo SciFi-Guide.net, výsledok môže byť prekvapivý a nemusí už v ničom pripomínať pôvodný zámer, v tomto prípade význam slova. Ale aby som bola presná, hoci nestál Kozmodróm na rovinnej ploche z masívneho železa, svoje poslanie v prenesenom význame splnil – jeho spustením sa vytvoril štartovací priestor pre ďalšie ročníky tejto jedinečnej sci-fistickej prednáškovej akcie. Mesiace príprav, týždne radostného očakávania, jeden deň napätia, ktoré pozvoľna prejde do uvoľnenej spokojnosti – to je KD.

U mňa sa to celé začalo nadšením a tešením sa na samotnú akciu – na stupnici 1 pre najnižšiu hodnotu a 10 pre najvyššiu by to presahovalo hodnoty rovnajúce sa teplote jadra Slnka. Uznávam, že najmenej týždeň pred touto úžasnou udalosťou som musela byť pre svoje okolie neznesiteľná – KD sem, KD tu… Navyše sa k tomu pridalo moje nadšenie zlákať do osídiel F a SF ďalšie nevinné duše. Ale to mi nevyšlo, ani len verbovací plagátik Kozmodrómu visiaci na nástenke nenašiel odozvu. Moje sci-fistické ja smútilo – z Oravy som sama cestovala na con. Zas.

A tak som cestovala. Po skončení vyučovania v piatok popoludní tesne po 14.00 SEČ som na záda nasadila tryskový pohon a plnou parou si to namierila na vlakovú stanicu, kde už čakala pristavená Oravská strela. Vláčik je to znamenitý, rýchlosťou sa mu nič nevyrovná (slimák s poškodeným prívodom slizu by ho predbehol), oplýva nadpozemským komfortom (nesklopiteľné operadlá neustále tlačia do chrbta, takže neexistuje možnosť pohodlného sedenia).

S radosťou som zistila, že spolužiačka cestuje za svojím bratom na vianočné trhy, takže nám cesta ubiehala spoločne kilometer za kilometrom. Riešili sme filozofické otázky o živote, vesmíre a vôbec, o NOSke, o nemravnej literatúre v rámci povinného čítania, o matematických zákonoch a pravidlách, ktoré sa vymykajú všetkému prirodzenu… V krátkosti to zhrniem, že to bola príjemná 6-hodinová cesta vo vykúrenom kupé, do ktorého sme po neskutočných 2 hodinách strávených v oravskom vláčiku prestúpili v Kraľovanoch.

Tesne pred príchodom do BA na Hlavnú stanicu mi volal Radeon, kdeže som aj s tým rýchlikom – ako by to nevedel, sledoval ma na nete (strašne mi to pripomínalo Uhuru a jej sledovanie Spockových frekvencií ). po krátkom vítaní sme vystriehli na autobus / električku / trolejbus / whatever do Petržalky, kde som u Radeona mala zabezpečené ubytovanie. Tí skutoční rodičia sú veľmi starostliví, nedovolia ísť spať svojmu dieťaťu o hlade. Omnoho vytrvalejší sú v prípade, keď sa jedná o kamaráta ich dieťaťa. Ani som sa poriadne nespamätala z kamikadze jazdy v MHD, už som bola nútená zasadnúť k stolu a povečerať (touto cestou zároveň ďakujem Radeonovej mamine za všetko, bolo to skutočne chutné). Po zahnaní hladu nasledoval predprogram KD – premietanie STAR TREKu in high definition! Priznávam, že viac sme sa s Radeonom venovali obkecávaniu jednotlivých scén než ich samotnému sledovaniu. Natrafili sme však na závažnú problematiku dotýkajúcu sa Delta Vegy, ktorú nám mohol objasniť jedine Rico. Ach, ešte nikdy som netúžila intenzívnejšie, aby tu už bol Kozmodróm!

Po výdatnom spánku a raňajkách sa Radeon vyzbrojil škatuľami plnými pečiva (mňam! Ten perník by som si ešte dala), ja som schmatla oravskú odolnosť voči zime, a poďho na Šafárikovo námestie, kde sme o 7:50 mali zraz. Takmer vzápätí po vystúpení zo zjavu MHD, ktoré odmietal od seba rozlišovať, sme uvideli Rasťa a Skalára. Spolu s nimi sme si počkali na hlučnejšiu skupinku nadšených sci-fistov na čele s hlavnou iniciátorkou conu Elen a šéfom nášho (už aj môjho) OZ Marselom. Namierili sme si to k Štúdiu 12, kde sa mal odohrať oficiálne prvý KD. Šimie od vrátnika či koho prevzal kľúče od miestnosti, ktorá sa razom stala prednáškovou.

V pokoji a s úsmevom na tvári (ale vážne, nikoho som nevidela stresovať, zbesilo pobehovať, aspoň navonok to tak vyzeralo) sme pripravili stôl s občerstvením, na chodbe zas zriadili registračný stánok, ktorému kraľovala Elen, a OZ stánok, kde sa striedali viacerí, najmä však Radeon a Sonička (aspoň myslím, mimo prednáškovej miestnosti som strávila minimum času), pri ktorom prebiehal merchandise, hlavne produkt Rasťovej obsesie (FELICIA DAY!). krátko pred 9.00 dorazila Namuras, prvá prednášateľka a… proste Namu, Mystic a na naše veľké potešenie pár návštevníkov, ktorí nepatrili k bande SF-G.net. Program sa mohol začať.

Úvodnú prednášku si pripravila Namuras o emzákoch. Ona bude iste tvrdiť, že si ju nepripravovala, ale narýchlo pozliepala, no to nemení nič na fakte, že publikum sa skvele bavilo. Klincom prednášky bol bezkonkurenčne trailer na Bitch Slap.
Potom nasledovala prednáška o rozdielnych spôsoboch prednášania, kde sa okrem Namu predstavili aj Rico s pohľadom na edukatívnu stránku STAR TREKu, Lila nám načrtla čo-to zo svojej chystanej diplomovky. Pán Citrón, ktorý sa spolu s Etylom, dúfam, že moje informácie sú správne a nie nejaké neoverené kuloárne drísty, dostavil na KD – a okrem nich dorazila aj Atalanta a zvyšok českej delegácie, Torchwood Praha – nám ukázal zásadnú scénu s holubom v BSG i v Caprice, ktorého obsesia holubmi priam hraničí s tou Rasťovou (FELICIA DAY!). Na záver sme si užili workshop v pravom zmysle, At a 42 nám predviedli, ako sa správne švihlo pohybovať (ministerský krok 4ever).
Marsel sa prišiel ukázať s prednáškou o filmových trhákoch, ktoré nás čakajú za dverami. Ako filmový nadšenec som mu za tento drobný preview veľmi vďačná, nebyť premietnutej ukážky upírskeho filmu Daybreakers, kvôli Twilight úplne zanevriem na mŕtvych týpkov s obrúsenými zubami.
Úvodom druhej časti prednáškového bloku sa opäť predstavila Namuras so svojimi sci-fi žienkami. Aj keby som vymenovala všetky postavy, opísala všetky slidy, očakávané i neočakávané, nikto a nič nedokáže tromfnúť Robogeishu. Kto videl, nechce vidieť v živote už nič iné. Kto nevidel, nechápe. A keď uvidí, aj tak nepochopí.

Presne v strede sa ocitol Marsel so svojou súťažou. Vybral si 10 obetí (Maroš, Lyta, Etyl, Mel, Rico, Draug, Porty, Cranky, Kubo a Fitko), ktorých mučil prepracovanými otázkami z daných F, SF alebo filmových tém: „Otázka zo Stargejtu: Kto vytvoril seriál Supernatural?“. Zábava to však bola gradujúca, hoci súťažiacich ubúdalo, až ostali len Porty, Maroš, Rico a Lyta. A v takom poradí sa aj umiestnili, Lyta porazila Rica v rozstrele otázok, keď Rica zradila pamäť pri otázke z BSG.
Nasledovala jediná prednáška, ktorá bola prednáškou v pravom slova zmysele, ako sa vyjadrila Namu pri úvodnom preletení programom na začiatku Kozmodrómu. Dozvedeli sme sa toho veľa o kognitívnych vedách, o umelej inteligencii, čínskej izbe, veciach, o ktorých existencii som poväčšine nemala predtým ani potuchy.

Záverečný prednáškový blok zahájila opäť Namuras, aké prekvapujúce ), s prednáškou, kde uviedla na pravú mieru ľud neznalý, kto je kto v povestnej bande sci-fistov (ocitla som sa tam i ja, squee!). Ak mi pamäť dobre slúži, myslím, že práve počas tejto prednášky sestry Elendilkové priviezli skvostnú – a skutočne chutnú – tortu pre Marsela, ktorý pred časom oslavoval narodeniny. Happy birthday again!
Nasledovala Portyho prednáška o sci-fi mužíkoch, jeho odpoveď na Namurasine žienky. A hoci bola skvelá a obsahovala niekoľko unexpected osobností alebo záležitostí (za všetko menujem len sériu tramvaje alebo Jesus Christ Superstar), ako správna sci-fistka a emancipovaná feministka sa musím prikloniť k Namuras, bitch in charge is more hot than muži, kteří mají poslání.

Záver Kozmodrómu patril českej Torchwooďáckej expedícii, ktorá sa spolu so slovenskou pobočkou Sôvä nad Sŕním predstavila a vniesla trochu svetla do tejto zvláštnej komunity. Konečne sa teda človek neznalý dozvedel, čo resp. kto je to Pinďa, prečo sa con končí, keď Namu dodýcha, prečo všetci všetko shipujú. Hoci, aj tak stále neviem, prečo sú tak zbláznený do traktora… Samozrejme, nechýbal ani spevácky a tanečný kútik, hoci sa pán technik od Štúdia trochu neveriacky pozeral na nadšené publikum zavýjajúce Do you wanna date ma avatar? Už počas poslednej prednášky sa rozbehlo upratovanie, po jej skončení sme si spravili spoločnú promofotku a čistiace práce pokračovali. Presunutý nábytok sa opäť dostal na svoje miesto, kľúče nechali na vrátnici a sci-fisti sa ocitli pred budovou Štúdia 12. Kozmodróm sa skončil. Aspoň jeho oficiálna časť.

Zmätok ulici mi akosi znemožnil rozpamätanie sa, ale ak ma pamäť neklame, roztriedili sme sa na 2 skupiny – jedna šla obzrieť vianočné trhy, tá druhá hľadala miesto na zloženie kostí v blízkosti zdroju piva. Ja som sa pridala k návštevníkom trhov. A bola to skvelá voľba, vysvietená Bratislava je očarujúca. Zastavili sme sa na 2 námestiach, prvá zastávka bola pred starým SND. Rozvoniavalo to tam úžasne, nejeden sci-fista sa nechal zlákaž na pun alebo varené víno. Práve som telefonovala s mojím alter egom, ktoré sa nemohlo zúčastniť KD, keď som začula slová Gaudeamus Igitur – sci-fisti si precvičovali hlasivky. Jednoducho som musela ukončiť telefonát a pripojiť sa k nim, jednoducho musela…

Druhé zastavenie pri vianočnom stromčeku sme si spravili na Hlavnom námestí (aspoň myslím, že sa to tak volalo. Každopádne to bolo tam, kde bol stromček obohatený o hypnotické cencúle, ktoré mali zrejme vyvolať efekt sneženia alebo čoho), kde som sa vôbec po prvý raz stretla s Adolfom. A z rúk som ho už nepustila, veď zmätené lamy musia predsa držať pokope. Celý ten čas som nechápavo pokukovala po rodených Bratislavčanoch. Vonku zima, až ma teraz striasa pri pomyslení na to, a oni rukavice nikde, čiapky nikde… evidentne im zima nebola! A ja, deva zo severu, z krajov tuhých zím, som sa triasla ako osika. Dospela som k záveru, že som adoptovaná a pôvodom som od rovníka, len mi to naši nepovedali.

Nejako sa stalo, že pri hľadaní skupinky A (ktorá si ako prvá dala za úlohu nájsť primerane veľký a dostatočne prázdny hostinec) sa skupinka B (ktorá páchala sci-fi neplechy na trhoch) ešte viac roztrieštila a v zložení ja, Radeon, Elen, Pán Citrón, Etyl a At (ak som na niekoho zabudla, dovoľujem mu nakopať moje virtuálne ja) sme zakotvili v kníhkupectve Lacné knihy. Obávam sa, že ak by ma odtiaľ niekto nevytiahol, strávim tam zvyšok víkendu a miniem celý svoj majetok. Veď stačilo ani nie 5 minút a ja som odchádzala o niekoľko evráčov ľahšia, no s tromi novými kniha v ruke!

Keď niektorí z nás takto domíňali peniaze za knihy, pátrali sme po majoritnom zvyšku kozmodrómistov. Našli sme ich v Corgoni a pohľad to bol nevídaný. Ak si niekto myslí, že na 5m2 nie je možné napchať lavičky 3-4 stoly, niekoľko stolčekov a bezmála 35 nadšených ľudí, nestretol ešte sci-fistov. Čašníčka tohto podniku iste patrila medzi nich, pretože jej zdesený pohľad, ktorý smeroval naším smerom, sa nedal ignorovať. Sedeli sme vedľa seba ako sardinky v paradajkovom náleve, dovidieť na opačný koniec stola bolo nemožné, dostať sa z jednej strany na druhú priam heroický výkon (ktorý nám predviedla Draug lezením popod stôl). Najviac sme sa obávali toho, že by sa niekto zo stredu rozhodol navštíviť sociálne zariadenie. Sťahovanie národov by proti tej reťazovej reakcii pohybov bolo brnkačka.

Netrvalo to však dlho a pred desiatou hodinou večernou nastalo prvé lúčenie. Časť zahraničnej expedície – Pán Citrón a Etyl – Maroš, At, Radeon, Elen a ja sme opúšťali rozradostené sci-fistické osadenstvo. Lúčenie to bolo kruté, lúčenie to bolo bolestivé, ešte posledné zamávanie a už sme zmizli z dohľadu okien taverny. Na rázcestí (radšej som si nevšímala tie názvy, som beztak totálne domýlená) si Pán Citrón uvedomil že si zabudol svoje krstňa Adolfa, vzápätí Marošovi docvaklo, že si tam zabudol výhru zo súťaže. Adolf sa našiel, cena sa našla, prekvapujúco však Pán Citrón prišiel o mobil. Nuž, BA má aj svoje temné stránky.

Expresne rýchlo sme odprevadili At k Istropolisu, potom Etyla a Pána Citróna na Hlavnú stanicu, kde sa rozlúčili opäť. S pozdravom na perách sme odišli na MDH zastávku a po ďalšej kamikadze jazde sa s nami rozlúčil aj Maroš. Na mne neznámej zastávke vystúpila posledná časť počítajúc mňa, Radeona a Elen. Počkali sme si na autobus, ktorý nám vzal Elen, a už som ju viac nevidela (aspoň v ten deň ). Spolu s Radeonom sme sa potom peši terigali naprieč Petržalkou k nemu domov. Rýchla večera odplašila hlad, horúci čaj zahnal zimu. Na sledovanie nejakej sci-fárny sme však boli príliš unavení, takže netrvalo dlho a šli sme do hajan. Netuším, čo také pekné sa Radeonovi sa snívalo, že statočne podrichmával do samotného poludnia. Ale nemala som to srdce ho budič, ostatne som sa začítala do knihy, ktorú som si priniesla z Lacných kníh. Ach… Keď sa Radeon zobudil, zostalo nám práve toľko času, aby sme niečo zjedli na raňajky, vzápätí jeho mamina trvala na obede, ja som sa pobalila (taška ťažšia ako pri príchode, ja tomu nerozumiem) a išlo sa na MHD zastávku.

Iste ste už podvedome vycítili moju antipatiu k BA MDH, no po tejto skúsenosti sa moje pocity nedajú ani opísať. Jedna vec na kolesách meškala, tú druhú šoféroval šofér, ktorý netušil, kam má ísť… V spojení s kamikadze štýlom jazdy to bola časovaná bomba na uliciach v Bratislave. Nakoniec sme sa k vlakovej stanici dostali v poriadku, hoci dav ľudí pred okienkami ma vydesil, vlak mi čochvíľa mal odísť a ja som nemala lístok. Našťastie som všetko stihla, dokonca som si v preplnenom rýchliku (kto, prepána, cestuje v nedeľu na východ?!) našla miesto na sedenie, kde práve píšem tieto riadky.

Každý con má istý moment, kedy si jeho účastník uvedomí, že je koniec. Byť sentimentálnej povahy, asi mi vyhŕkne slza. Tak dlho som sa tešila a nakoniec ten deň nastal, ešte nikdy som nebola tak emocionálne naplnená. Jedna kapitola Kozmodrómu, tá prvá z mnohých, ako všetci pevne veríme, je za nami. Ako to zhrnúť, ako zakončiť? Slovami Namuras: „Bolo to super. Bolo to sci-fi.“

No a na úplný záver mi to proste nedá.
I say KOZMO, you say DRÓM.

KOZMO…